Tento krát som sa vybral do Wokingu, menšieho mestečka neďaleko Londýna. Turisticky možno menej atraktívne mestečko, avšak ak tam prišiel niekto za prácou, chcel si zlepšiť angličtinu a spoznať nových ľudí, bol tam správne. V okrajových častiach sa nachádzalo viacej rančov s koňmi, tiež tam bolo pár golfových ihrísk čo boli pre mňa dosť zaujímavé miesta. Niekedy keď sme sa nachádzali neďaleko golfového ihriska, cez prestávku v práci sme si tam odskočili, sadli na lavičku a sledovali ako sa tam niektorý hráči snažili neúspešne odpáliť golfovú loptičku. Tiež sa v meste nachádzal pekný park so športovým centrom. Keď sa našiel čas, stihla sa spraviť aj menšia grilovačka /BBQ/ pri dome. Prácu som mal náročnú, voľna málo. Bolo zaujímavé poznať rôzne osudy ľudí ktorý sa sem vybrali za prácou. Pre veľa ľudí to bol viac boj o prežitia ako vysnený život v cudzej krajine. Asi tak to bolo aj s mojou spolubývajúcou, slobodnou matkou, ktorá posielala peniaze rodine v Estónsku. Vo firme sme boli kolegovia, aj keď sme sa v práci často nestretli. Sympatická blondína, poznačená životom, s podobnými názormi. Práce bolo dosť, veľa krát sme končili neskoro večer. Sprcha, a unavený spať. Vtedy som nevedel či mám byť rád, že mám prácu, alebo nerád, že nemám čas aj na iné veci ako je práca. Nakoniec som sa rozhodol odísť. Niečo, čo ma milo prekvapilo bolo úprimné objatie na rozlúčku, ktorého sa mi dostalo od tejto mojej kolegyne. Za ten celý čas sme sa nestihli poriadne spoznať, míňali sme sa doma aj v práci. Keď sme sa aj stretli, bola viac uzatvorená, a držala si od všetkých odstup. Avšak keď som odchádzal, bola jediná ktorá prišla za mnou, natiahla ruky a tak silno ma objala, že som poriadne nevedel dýchať. Potom so slzami odišla do práce. Tým objatím mi povedala všetko, čo nestihla slovami.
